HAVRILLA.NET

Pripravovala som na platničke čínu, vlastne, dávala som si záležať na dobre pripravenej ryži. Ryža sa nesmie lepiť, nesmú sa tvoriť hrudky, a nesmie byť pudingovitá. Správna ryža pre čínu musí byť mierne chrumkavá. Každé zrnko musí byť oddelené a pri rozhryznutí musí puknúť. Tomu hovorím čína.
Bola som unavená z cesty vlakom a hladná. Vrátila som sa z Liptovského Mikuláša, kde som vybavovala akúsi rodinnú záležitosť. Voda príjemne bublala v hrnci a napadlo mi, že zavolám Timovi. Ešte nebolo veľmi neskoro, a nechcelo sa mi samej sedieť pri dobrej číne. Začala som krájať cibuľku, ale šuchla som ju do smetí a vykrútila som Timove číslo. Počúvala som zvonenie kdesi v diaľke a napadalo mi, že tak ako som niekedy opovrhovala ľuďmi od počítačov, tak ich teraz obdivujem.
Ozval sa Tim. „Varím, nemáš hlad?,“ spýtala som sa. „Nie, ale prídem.“ „Robím čínu.“ „Fajn, musím ochutnať.“
Keď Tim prišiel, naservírovala som jedlo do malých tanierikov, tam trochu olív, tam trochu malých kukuričiek, tam trochu chalúh, atd. „Čo si prosím ťa robila v Liptovskom Mikuláši?“, spýtal sa Tim. „Vybavovala som prepis nejakého pozemku, vlastne lúky menom Poľana, do vlastníctva môjho strýka. Zdedila som to v reštitúciách.“ „Ha, ha, ha,“ rozosmial sa Tim, „a pohrabala si tam aspoň seno?“ „Mlč, tupec. Keby si raz privoňal k senu, nesmial by si sa. No ale poďme k veci.“
Popísala som mu stručne kancelárie v súdnej budove, v matrike a v malej rozmnožovni, kde nejaká osoba kopírovala kópie latinských dokumentov z 18. storočia: „Bola to staršia pani a keď videla môj záujem, rozhovorila sa a povedala, že to sú dokumenty, ktoré si vyžiadala nejaká inštitúcia, možno Matica Slovenská, to presne neviem, a sú to práve všetky protokoly, ktoré sa zachovali z procesu s Jánošíkom. Pozerala som na tie latinské kópie a požiadala som tú milú pani, aby ich urobila dvojmo. Mám ich v taške.“
„No dobre,“ povedal Tim, „zaveziem ťa ku mne.“ Keď prechádzal okolo skriniek, ešte povedal, aby som zobrala nejaký aperitív.
Nechápem, ako si mohol všimnúť whisky, zastrčenú takmer celkom za knihami. Ten má oči všade. Zobrala som ju a nastúpili sme do auta.
Tim sa mi zmienil pred nejakým časom, že stiahol z Internetu šikovný prekladací program zo starých jazykov. „Speed Trace prekladá z protohebrejčiny, gréčtiny a latiny v reálnom čase, vôbec nemusíš čakať,“ povedal.
„Ideme prekladať?,“ spýtala som sa, keď sme sa rútili po Pražskej smerom hore, na kopec. „Vedel som, že tá čína nebude zadarmo.“ „Nebude zadarmo, no a čo? Musíš fachať.“
Veľmi rada navštevujem Tima v jeho pivničnom byte, kde býva (na priváte) už dosť dávno. Tim odomkol byt, (kedysi nikdy nezamykal, nechával všetko otvorené, bejvávalo!,) a vošli sme. Zacítila som tú vôňu a podlomili sa mi kolená. Toľko kníh, toľko kníh! Prešli sme cez úzku chodbu a dávala som si pozor, aby som niečo nezhodila. Nejaký starý kabát. Nejaké staré topánky. Tim vošiel prvý a ja som ešte rýchlo skontrolovala rám dverí. Bola tam! Bola tam moja fotografia pripnutá hrdzavým pripináčikom! Odtrhla som ju z preukazu (myslím, bol to preukaz do nejakého filmového klubu) a venovala som ju Ti-movi, keď ma prvý raz pobozkal pred kinom Mier.
Všade boli rozhádzané časopisy a plno harabúrd. Na stolíku vedľa počítača boli tri neumyté šálky aj s tanierikmi a lyžičkami. Počítač nebol vypnutý, v monitore blikali nejaké svetlé body.
Na stolíku boli ešte nejaké papiere, komiksy, fixky, rôzne predmety a knihy v hebrejčine. Prehŕňala som sa v tých knihách a poznámkach. Podala som Timovi moje latinské kópie.
„Najprv to prebehnem v OCR.“ „Čo?,“ povedala som. „V optical recognition…,“ nedokončil a mávol rukou. Vložil papiere do stroja a rýchlo stláčal klávesnicu. „Včera som stiahol z Internetu ešte jednu utilitku. Vlastne je to program. Young Archeologist. Umožňuje rekonštruovať deje extrahované zo starých siahodlhých dokumentov.“
„Tak to zapni,“ povedala som, „a daj mi nejakú deku, odpadávam.“ Tim išiel pre deku a uložil ma na gauč. Mal nádherné oči. „Poď ku mne skôr, ako zaspím.“ A zaspala som.
Svitalo. Cez stiahnuté hnedé rolety sa predieralo svetlo. Tim ležal vedľa mňa, jednu ruku mal na mojom bruchu, pod tričkom. Chytila som mu ruku a opatrne odsunula. Ani sa nepohol, asi sa mu čosi snívalo. Prekročila som ho, a uvidela som izbu v brieždení. Počítač bol stále zapnutý a malé biele body blikali na obrazovke. Obula som sa a pristúpila k počítaču. Z tlačiarne trčal popísaný papier. Vytiahla som ho, ale, nakoľko sa ešte v prítmí nedalo čítať, poskladala som ho, vložila do tašky, natiahla som si sveter a ticho vyšla von. Cesta domov mi trvala asi dvadsať minút.
Ráno je vhodné vypiť trochu kávy, tak som si urobila Nescafé. Pri káve sa dobre číta. Vytiahla som papier, rozbalila a položila pred šálku. Tu je jeho obsah:


Akýsi záhadný Číňan prichádza na Liptov a hľadá muža menom Johannes. Prechádza hory i doliny. Stretáva baču a prespí uňho. Bača hľadaného muža nepozná ale posmelí Číňana aby vytrval. „Nájdeš ho, nájdeš,“ pokyvuje hlavou starý bača.
Číňan má vypadané vlasy a uschnutú ruku. V ruke pod plášťom čosi nesie a chráni to. Vypytuje sa kňazov po dedinách. Hovorí obstojne po latinsky. Prechádza dolinami a lúkami. Kosci prestávajú kosiť. Mladé dievčatá sa vyľakane chichúňajú. Pri pramienku a potôčiku stretáva dievča naberajúce vodu do hlineného džbánu. Dievča sa napije a podáva džbán pútnikovi. Číňan pije, krištáľovo čistá voda zo slovenských hôr mu v drobných pramienkoch steká po sivej brade. Číňan sa vypytuje na Johanna. „Ta ja po latinsky nerozumiem,“ povie dievča, schytí krčah a dá sa do behu. V tráve sa mihajú bosé nohy a opálené lýtka. „Bene, bene,“ hovorí fascinovaný Číňan.
V mestečku Liptovský Mikuláš ide na faru, kde ho pán farár privíta kuraci-nou a červeným vínkom. „Som síce vegetarián a túto zásadu teraz poruším. Ale víno neprijmem. To by bolo neodpustiteľné. Som lamaistický mních a chcem sa vrátiť domov ako čestný muž. Prosím s úctou o pohár vody.“ „Ale áno, amice, to chápem,“ odpovedá farárko a nalieva vodu. „Svätosť možno dosiahnuť len dodržiavaním zásad.“
Na dotaz o Johannovi odpovedá s prehľadom. Mladý muž Johannes, seminarista, študuje na Spišskej kapitule za kňaza a nakoľko sú vakácie, bol navštíviť starých rodičov. Ale je tu problém. V dedinke Terchová Johannes vidiac drába ako palicuje otca, napadol a ťažko zranil drába a teraz sa skrýva v hore.
Číňan hľadá na holiach a v horách v okolí Terchovej. Živí sa lesnými bylinkami, jahodami a včelím medom. V jednu noc už zďaleka vidí oheň na malej polianke. Prejde dolinou a pristupuje k vatre. Vatru preskakujú mladí muži a vlastne sa vznášajú nad ohňom so skríženými nohami. Číňan žasne a potichu si povie: „Myslel som, že levitovať vieme len my, tibetskí mnísi. Ale levitácia má zrejme viac podôb.“ (Slovo „odzemok“ etymologicky znamená „byť nad zemou,“ iný výklad – „odpútať sa od hmoty“.)
Číňan napokon stojí pred Jánošíkom, trochu bokom od družiny, pod korunou stáročného duba. „Nemám veľa času,“ hovorí Číňan. Spod plášťa vyberá opatrne malú obsidiánovú skrinku. „Tu je skrinka s plutóniom a tu sú zvitky s podrobným návodom. Prichádzam z Tibetu. Vyrob A-bombu. Ruku ti, Johanne, žiaľ, nepodám. Rozpadla by sa. Príď ma navštíviť do Lhassy. Tam sú podobné kopce ako tu, lenže vyššie.“ Obráti sa a mizne v tme.
Na hrade u Thurzu v obrovských klenutých pivniciach vyrobí Jánošík malú A-bombu a stáva sa pánom sveta.

1996