HAVRILLA.NET

Jedna mladá učiteľka na gymnáziu (31) sa zaľúbi do fešného študenta (17). Vždy, keď sa ocitnú sami, napríklad, keď už všetci vyšli z triedy, vrhajú sa na seba a dávajú si horúce bozky. Často sa ocitnú aj v suteréne, kde sa neuveriteľne na seba hádžu a čiastočne sa aj zbavujú odevov. Postupne im táto náklonnosť tak pomúti hlavu, že pri spoločnom východe zo školy sa chvíľku držia za ruky.
Mladík navrhne učke, aby išli spolu niekde aspoň na týždeň, nemá význam sa takto schovávať, že objavil lacný zájazd do Tunisu. Povie, že tento zájazd pre dvoch kúpi a že budú mať free týždeň len pre seba.
Nakoľko v suteréne boli občas zahliadnutí, dostane sa hláška otcovi tohoto študenta.
Ten ihneď volá učke, a žiada ju o vysvetlenie. Že sa stretnú v Kryme, kde jej mieni vyčistiť žalúdok. Tak sa aj stane. Otec je ale tiež fešný štyridsiatnik, v kaviarni je najprv prísny, ale potom, keď mu učka povie, že rada chodí na jazz do podniku Jazz Café zmäkne, a vyklopí, že rád počúva saxofonistu G. Mulligana. Keď ho učka pozve na hlt kávy k sebe do svojej petržalskej garsónky, hneď mu aj povie, že hrá na tenor sax, a že mu niečo zahrá.
Zase sa tak aj stane. Ráno si dajú ešte ďalšiu kávičku, tentoraz už saxofonistka osobne nehrá, ale zapne CD prehrávač s nahrávkami Lestera Younga. Je rozkošne strapatá, dosť zmätená a oznámi, že len teraz vie, čo je to objatie skutočného muža.
Nezostane len pri tomto jednom jamsession. Otec navrhne sobáš. Nakoľko je rozvedený. Že dobre.
Deň sobáša je sobota, 24. mája. Učka príde na návštevu do bytu otca. Víta ju syn, chmúrne na ňu pozerá a povie, že otec nie je doma a že on teda ten zájazd kúpil a že ho nič iné nezaujíma, len aby išla s ním do Tunisu. "Ach ty môj malý blázonko", zvolá učka a privinie si ho na hruď. Chalan ju hneď zasype bozkami. "A kedy je ten zájazd?, ukáž letenky." Pozerá - 24 mája. "Ty teda zo mňa robíš vrtuľu!" "Tak ideš so mnou?"
V sobášnej sieni hrá organ. Je 24 mája. Sú tam hlúčky ľudí, zahliadneme aj otca.
Príjemný hlas letušky oznamuje, že lietadlo sa pohybuje vo výške desaťtisíc metrov. Na sedadlách sedia učka aj gymnazista. Pijú slamkou z jedného pohára, asi šampanské. "Zmeškám týždeň učiva, nebude mi to chýbať?,"spýta sa znepokojene študent. "Spoločnými silami to doženieme, budem ťa vyučovať cez deň, ale aj v noci." "Nedbám, len dúfam, že mesiac nás bude osvetľovať." Učka si nasadí malé slúchadlá, na operadle nastaví hlasitosť a kývne chalanovi, aby urobil to isté. Znie Gillespieho "Night in Tunisia".

Chodba hotela strednej triedy. Pri dverách číslo 6853 stoja dve postavy, sedemnásťročný chlapec a mladá žena okolo tridsiadky. Chlapec otáča kľúč, otvorí dvere a obaja vojdú do hotelovej izby.
Mladá žena ihned prejde k oknu, otvorí ho dokorán a nadýchne sa čerstvého vzduchu. "Pozri, miláčik môj, máme výhľad na more."
Chlapec prejde k nej, chytí ju za plecia, obdarí ju tisícimi bozkami. Bozká jej ústa, oči, ucho, krk, priam jej strháva šaty z tela a vášnivo ju vrhá na posteľ.
"Pomaly, pomaličky, môj maličký nedočkavec. Máme na to celý týždeň, len pomaly," krotí ho učka, jemne ale rázne odstrkuje chlapcové netrpezlivé ruky, chytí mu hlavu do obidvoch dlaní, privinie si ho k sebe a vraví: "Najprv ti musím povedať príbeh o sebe, veď predsa musíš vedieť kto som, s kým máš do činenia." Chlapec ju neprestáva bozkávať, vlasy, plecia, rameno, ruky, ale ona začína rozprávať:

„Vieš, maličký, nedávno som aj ja mala sedemnásť. Bola som len také všedné škaredé kačiatko. Pod našim domom túrovali motocykle mladí chalani. Jeden ma zviezol a ja som sa bláznivo zaľúbila. Vieš, ako to chodí. Nebola som na všetko ešte pripravená. Ale on sa stále dožadoval hard core. Bola som trafená, že som mu dala všetko. Mala som ho asi trochu naťahovať, potom by si ma viac vážil. No čo, už je to za mnou. A tak sa stalo, že som mala niekoľko trpkých skúseností, ale nevedela som inak, len vždy dať všetko. Po dobrodružstvách mi zostali iba boľavé rany. Ak teda ty miláčik ma chceš vyliečiť, urob to. Ak nie, tak radšej hneď odíď. Je to na tebe, ty cvok"
Učka unavená z cesty zaspáva. Chlapec jej upravuje prikrývku a bozká ju na čelo, na špičkách sa vykráda na chodbu, zatvára za sebou dvere, zvezie sa výťahom na prízemie, k recepcii.
Dvere výťahu sa otvárajú a náhle zbadá otca, sediaceho v kresle. Otec si poťahuje z hrubej cigary.

„Ocko, som rád, že si prišiel. Učka ma riadne vytočila. Dala mi nejaké kázanie, skoro som spadol zo schodov.“
„Synak, sú chvíle, ktoré vyrieši len pohárik whisky. Si síce neplnoletý, ale tu nás kontrolovať nebudú a ty potrebuješ prvú pomoc. Barman!“, a luskne prstami.
To všetko sa odohráva v hotelovej hale neďaleko baru zabudovanému vo výklenku recepcie.
Vytiahne dve letenky. „Zajtra sa prebehneme po meste, navštívime trhovisko a večer odlietame.“
„Už aby sme boli v Bratislave na letisku Generála Štefánika a potom autobusom č. 83 domov,“ uzavrie chlapec.

Učiteľka sa preberie zo spánku, nakoľko niekto klope na dvere izby. „Ďalej, myslím, že nie je zamknuté,“ zakričí po anglicky.
Dvere sa otvoria a do izby vchádza hotelový boy, starší, štíhly, dosť elegantný muž. Pred sebou tlačí servírovací stolík s nejakým občerstvením. „Prepáčte, madam, vidím, že som vás vyrušil zo spánku, ale niekto vám objednal lososové chlebíčky a biele Chateu de Avignon.“
„Ach, áno, ten môj je taký pozorný,“ povie skôr pre seba, ale potom nahlas: „Nevadí, keď už ste tu..., asi som dlho spala...“
„Spánok je vždy prospešný,“ odpovie neurčito boy. „Madam, dovoľte mi jeden osobný výlev.
Pozorujem vás po celý čas, čo ste u nás. Nie ste mi ľahostajná a nechcem to už ďalej naťahovať, ľúbim vás. Hlavne sa mi páči váš účes. Aj to s tým občerstvením som si vymyslel. Objednal som to na vlastné triko. Ako mladý chalan som vstúpil do námornej služby, zarobil som nejaké peniaze, hral som aj v kasínach a mal som šťastie – povyhrával som nemalú sumu. Kúpil som potom vilu v Karibiku na ostrove Abocada, ale samého ma tam bývanie omrzelo, nejaký čas som sa túlal a prišiel som až sem.
Vždy som túžil po plnoštíhlej žene, ale nakoľko terajšia móda takéto osoby vylučuje, nemal som šťastie na zoznámenie. Až keď som spozoroval vás, vaše plnoštíhle partie, začal som vás sledovať. Prosím, neodmietnite ma.“
Učiteľka je zozačiatku trochu prekvapená, sympatizuje však s otvorenosťou staršieho muža a odpovedá celkom neštandardne: „Nuž, nie všetky moje telesné partie sú plnoštíhle, ale snáď časom by sa to dalo doplniť. Práve teraz nemám na sebe nejak veľa šiat, to je možno vhodná príležitosť, neráčili by ste ma preskúšať?“
„Ak nečakáte nejakú návštevu?“
„Myslím, že najbližšiu polhodinku nie.“
„Často som pozeral Eurosport a zápasy sumo. Tam som sa dopracoval k ideálu plnej postavy. Ja sám som priveľmi štíhly. Možno preto túžim po plnej žene. Nevadila by vám moja línia, dokonca usiloval by som sa o ešte väčšiu štíhlosť, zatiaľ čo vy by ste formovali vaše nádherné boky, ale vlastne všetky partie, na skutočný opak?“
„Mám rada bláznivé nápady. Kedy odcestujeme?“
„Ešte tento týždeň. A teraz - môžem zatiahnúť žaluzie?“
Z pod prikrývky sa vysunie biela, plnoštíhla ruka: „Ten široký popruh.“
Žaluzie mäkko padá.

Otec sedí pri starom kotúčovom magnetofóne a pokúša sa navliecť začiatok pásky do akýchsi válčekov. Z popolníka zoberie cigaretu, dá si šluka, cigaretu položí a vytrvalo vsúva pásku do lesklých válčekov. Nakoniec znechutene hodí kotúč do rohu váľandy, cigaretu vloží do úst a natiahne sa ku skrinke s vinylovými platňami.
Na tanier položí platňu „What Is The Thing Call Love“ a položí prenosku. Tu sa s otcom definitívne lúčime. Netreba ho ľutovať, starého darebáka. Schopenhauer radí pri bezvýchodiskových situáciách, to sú takmer všetky, počúvať hudbu.
Máš čo si chcel, starý nemrava. Čau.

Gymnazista objíma svoju spolužiačku Miminu v suteréne gymnázia pri už známych plechových skrinkách. Je zadychčaný a ústa má celé dokúsané. „Mimina, prestaň, neblbni,“ dychčí.
„Kde si sa tak naučil bozkávať? Iste nie som tvoja prvá.“
„Hm...,“ zamyslí sa a chce povedať - mal som dobrú učiteľku, ale čuší.
Mimina má oblečené ružové tričko, ružovú plisovanú sukničku, biele tenisky a biele krátke ponožky. Vo vlasoch má zastoknuté umelé kvety. Dnes bola ako mažoretka nacvičovať sprievod a ešte sa nestačila prezliecť. Tričko má dosť vyhrnuté a je tiež zadychčaná.
„Fakt mi je ľúto, že nie si prvá. Bol som dosť zblbnutý do jednej kočky, ale už je to za mnou. Mimina, s tebou sa cítim, chcem povedať, že s tebou je to to pravé.“
„Miláčik, ja chcem patriť len tebe!“
„Chcel by som sa s tebou oženiť.“
„Dobre, ale najprv musíme doštudovať.“

Na malom ostrove v Karibiku z malého domu, skôr chatrče, vychádza z dverí čosi. Napriek neveľkému stavaniu sú dvere viac ako dva metre široké. Akási ružová guľová hmota sa pretláča dvermi a po malých schodíkoch sa presúva dolu, k neďalekej pláži.
Na štvrtom schodíku ktosi pohodil banánovú šupku a tento rôsol sa na nej pošmykne a potom už sa len nekontrolovane gúľa na pláž. V záhyboch tejto rôsolovitej hmoty zahliadneme bledomodré bikiny.
Na pláži je malé rybárske molo, kde je položený väčší pergamen vystužený akýmisi tyčkami a rebrovím. Z pohľadu odo dverí stavania sa zdá, je to dosť ďaleko, akoby sa tam niekto opaľoval.
„Trochu by som si zaplávala po dnešnej horúčave,“ počuť zdola.
„Ale nie dlho, nerozpusť sa mi!“
„Len sa ochladím a hneď prídem, a nakoľko slnko už zapadá, čaká ťa, miláčik, benátska noc!“
Na to počuť obrovský špľachot, vlna doslova spláchne pláž, ale nie pergamen.
Po chvíli vylieza z vody čosi nepredstaviteľné. Nakoľko to natiahlo veľa vody, rôsol sa stal celkom priesvitným a svetielkuje. Vylieza to na mólo. „Ľúbim ťa.“
Pergamen švihne a vzdychne: „Poď ku mne, lebo už sa zmráka. Už kmitám. Celý víkend je náš.“
Slnko naozaj kleslo a zapadlo za horizont.
Počuť vlny príboja. Počuť vlny, vlny, príboja.
Nad plážou sa rozsvieti tisíce hviezd. Časť hviezd prekrýva cigarovité teleso, pohybujúce sa na východ. To je vzducholoď Hindenburg na svojej pravidelnej linke do Južnej Ameriky. Nad ostrovom zakrúži a pomaly zostupuje. Rôsol intenzívne svetielkuje.
Piesok, teplé kamene móla, hviezdy na oblohe, dlhý víkend.
Rôsol sa začína vlniť a svetielkovať celým spektrom. Skáču delfíni. Sejvujem to v Microsoft Word 2:20 AM, 15.feb.2002, v La Aldea.