HAVRILLA.NET

Odlepila som vrchné viečka od spodných, trochu som kopala, až pokým paplón nespadol na zem. Na stolíku som mala flautu, čiastočne rozospatá som otvorila puzdro a skôr, ako som sa dala do poriadku, fúkala som svoju obľúbenú tému, Ellingtonov A train.
Ale ráno bolo chladné, natiahla som si rýchlo hrubý sveter a zapla nahrávanie na kotúčovom Sony. Sony mi kúpil otec už dávno. Otec už so mnou nebýva. Pozorovala som dva veľké kotúče ako sa pekne odvíjajú a dostávala som sa do tempa. Do bopovej nálady som sa dostala asi po šesťdesiatich taktoch.
Hrala som dosť hlasno, ale začula som cengnutie bytového zvončeka. To nie je môj hudobný sluch, ale moja precitlivenosť. Plaším sa ako srna. Zvonček sa ozval ešte raz, ale veď nemám make up! Nestihla som make up a okrem svetra nemám nič na sebe! Natiahla som si sukňu a rozbehla som sa ku dverám. Otvorila som.
Vo dverách stál dr. Adler, skôr, ako sa stihol ozvať, povedala som: „Hneď zrána?“ Začal rozprávať, potom energicky prešiel tmavou predsienkou cez pootvorenú izbu do zadnej časti bytu, vyhol sa veľkým plátnam a zastal pri okne. Tam čosi zamrmlal. Ani on, ani ja sme si neuvedomili, že kotúče sú v pohybe pri rýchlosti 9. Pred nami bol dlhší rozhovor. To sme dopredu nevedeli. Po tejto nepozornosti som získala záznam (ako nejaká eštebáčka), ktorý stačilo už len prepísať a skrátiť.
Adlerove výroky boli miestami nezrozumiteľné, naivné, ale niekedy neznesiteľne pravdivé. Často vstával a sadal si. Medzi čajom pil rum, rum si vlieval i do čaju a nazval to „grog“. Pil kávu a znovu čaj.
„Mám mačkin jazyk,“ hovorieval, keď pil veľmi horúci čaj. Prehľadával si vrecká a keď našiel škatuľku zápaliek, potriasol ňou a vrátil do vrecka. Chcel si zapáliť cigaru. To by som mu nedovolila, pretože cigary neznášam. To dobre vedel a neprehováral ma.


Vo dverách stál Adler, pridržiavala som otvorené dvere a z chodby tiahol studený prievan. Spýtala som sa: „Hneď zrána?“ A tu začína záznam:
„Fakticky som nespal. Nepil som veľa… Bŕ, ako mi treští hlava. Ale nepil som veľa.“ „Poď ďalej, starý.“ „Vieš…, chcel by som sa ti vyspovedať. Je dievča, ktoré chodí kdesi v Číne. Má vrkoč. Šikmé oči a je stelesnená plachosť. Je maličká, keby som ju privinul, celkom by sa strácala. Ach, ja blázon! Na moju širokú hruď.“ „Nestoj vo dverách, poď ďalej.“ „Je fantastické, keď sa na teba pozrie dievča zdola, takým plachým, rýchlym pohľadom.“ „Adler, je mi zima, poď ďalej.“ „A tá Číňanka…, ako mám vedieť, kde je to dievča? Tá, ktorá sa má stať mojou ženou.“ „Zhoď si kabát, veď si celý premrznutý. Postavím na čaj. Kde si sa túlal, blázonko?“ „Pri Dunaji som chodil, potom v Petržalke okolo kolotočov. Mal som ploskáčku. Dumal som nad tou lasičkou, nad tým čínskym dievčaťom. Ale ako mám vedieť, kde je?
Ak sa ožením, nikdy sa nedozviem, čo by mohlo byť. Genetická vhodnosť, a tak ďalej. Každá sa prispôsobí. Ale ty vieš, že existuje len jedna. Tá druhá, to je len núdzové riešenie. Prepáč. Blbnem. Čo, nemôžem mať vlastný názor? Nikdy sa neznížim… Šepkať si v posteli a pritom vedieť… Len vzdychať a stonať! Nie, nie, na to vám nenaletím. Veď to je pod úroveň. Kde mám cigary? Sprav ten čaj, maličká, je mi zima. Ide o tú genetickú vhodnosť. Predsa musí existovať -naj-!
Ach, maličká, nenudím ťa? Patriť do elity je tvrdý chlebíček. Tak je. Pochop, že ide o dokonalosť! Nikdy sa neznížim. Je to nanič. Neznášam polovičné riešenia. Pekné obrazy. To si kedy maľovala? U teba mi je dobre. Ale svoje veci si musím vyriešiť sám. Najlepšia je len jedna. Ale kde ju nájsť? Čína má jednu miliardu obyvateľov. Veď nemám ani pas. Mám také tušenie, že to dievča sa pohybuje v Číne. Preto ju nemôžem zradiť. Pochop, že ide o genetickú vhodnosť.
Jedine s tebou mi je dobre. Páčia sa mi tvoje maľby. Už to je fajn, že si abstrakcionistka. Nadovšetko zbožňujem umenie. Vidieť nejaký dobrý obraz, alebo zúčastniť sa nejakého performance, to je pre mňa balzam. Inak som celkom rozsypaný. Musím sa dať nejako dokopy.
Keď som bol mladý, mal som dievča. Ha, ha, bolo to už dávno. Bol som chudší. Všeličo sme skúšali. Zadychčali sme sa. Začali sme tušiť, že sa dostávame na neprebádanú pôdu. Fantasticky nás to priťahovalo. Nejako sme tušili, že sa to nesmie. Neviem prečo. Tým viac nás to priťahovalo. Doteraz na to rád spomínam. Ale zajalo nás to. Všetci si myslia, že to tak má byť. Musíte budovať civilizáciu. Musíte chodiť do roboty a za to vám mám tlieskať. Ach nie, takto som si to nepredstavoval. Moje dievča chodí v Číne. Má pekný hlas a rozpráva jazykom, ktorému nikdy nebudem rozumieť. To mi fantasticky vyhovuje. Čo už narozprávaš… Keď si v harmónii, nepotrebuješ rozprávať. Sedieť v pavilóne a pozorovať včely. Ako pekne pracujú. Zvieratá zďaleka toľko nepracujú ako človek. A pritom sa im všetko darí. Ešte som nevidel, že by včely postavili zle úľ. Človek musí stále robiť, aby zabúdal. Nechce o sebe nič vedieť. A za to vám mám tlieskať. Práca je už len droga. Daj nejaký koňak, maličká. Dosť toho viem o živote, maličká. Väčšina ľudí pracuje len preto, aby sa nad sebou nemuseli zamyslieť. Ver mi. Poznám život. Nejakých priateľov mám. Je to katastrofa. Daj koňak, nebudem tu sedieť len tak nasucho. A daj nejakú čínsku hudbu.“
Počúvala som tieto výlevy a krátila som si chvíľu tak, že som miešala na palete žltú a bielu farbu. Nanášala som žltú na rozmaľované plátno a nahadzovala som žltý ženský ksicht so šikmými očami. Veľké plátno ležalo na zemi, pokľačiačky som sa naťahovala a tenkým štetcom som nanášala žltú. Adler si čupol ku mne a ukazovákom nabral trochu farby z palety. Pričuchol a potom zrazu nevedel, čo s prstom. Ukázala som mu na jedno miesto - tu. Adler si obzeral prst a trochu ne-obratne mi naniesol farbu na chrbát ruky. Postavila som sa a povedala som: „Urobím čaj.“ Dala som vodu na čaj a zapla plyn. Adler osamel a rozprával sa sám so sebou, potom už len čosi pospevoval. Na páske sa ozval sykot, buchotanie, potom sa odvíjala ticho, až pokým sa neozval štrngot porcelánu. Vypla som plyn, priniesla šálky a naliala čaj až po okraj.
„Indický?“, spýtal sa Adler.
„Nie, čínsky,“ odvetila som.
„Škoda, chcel som indický.“
Preglgla som a povedala ticho: „Odpusť,“ ale Adler si to nevšímal, chlípal horúci čaj, fúkal, mraštil čelo, hovoril čosi po latinsky, potom prešiel do slovenčiny a začal recitovať: „Tisíc nocí, tisíc objatí…,
no jedno stĺporadie.“
Fúkala som do čaju, odpíjala a chutnala jeho trpkosť. Čaj nesladím. Naklonila som sa k doktorovi a narovnala mu odstávajúcu klopu saka. „Môžem ti uvoľniť kravatu?“ nečakala som odpoveď a povolila som mu uzol tmavomodrej kravaty so strieborným pásikom. Potom som mu rozopla gombík na snehobielej košeli. Chcela som sa spýtať, kto mu perie košele, ale v tejto chvíli by to bolo nevhodné. „Adler,“ povedala som mäkko, „do tých nocí by si zahrnul aj mňa?“
Vzdychol, vstal, prechádzal sa po izbe a hovoril: „Ja všetko…, cítim, ale čo ti mám…, ako mám vedieť…“ A nedokončil vetu. „Rád na to spomínam. Svoje som si vytrpel. Človek sa trasie, keď láme Tabu. Aj zlodej sa trasie, keď otvára trezor. Ak robíš správnu vec, nikdy sa netrasieš. Ver mi, maličká. Netrasieš sa.“
Vyskočila som a v predsieni som si natiahla čierne lodičky na veľmi vysokom tenkom opätku. „Čo povieš na ten opätok?,“ obrátila som sa chrbtom a zdvihla nohu k Adlerovi. „My highiest!“
„Klopkanie ihličiek mám rád, ale dávam prednosť šuchotu piat,“ odvetil a dodal: „Ihličky sa nosili pred dvadsiatimi rokmi.“
„No a?,“ povedala som.
„Nie, ďakujem, neprosím.“
„Ale už je hotový.“
„É, nehovorím o čaji! Všetko risk, lotéria. To dievča žije a chodí v Číne…, na neznámom mieste. Zober do úvahy rozlohu zeme. Pravdepodobnosť stretnutia je malá. Asi nulová.“
Odhodila som lodičky, Adler zvolal, aby som ešte urobila čaj. Pred servírovaním som si natiahla hrubé čierne gumené rukavice a napochytro čierne galoše. Mohla som sa pohybovať jedine šúchaním, galoše iný pohyb nedovoľovali. Kanvicu a šálky som položila na podnos a niesla Adlerovi. Doktor sa spýtal, aký čaj som priniesla. Natešene som povedala: „Indický!“
„Ach, teraz, keď som si zvykol na čínsky,“ pokrútil hlavou doktor.
Natiahla som sa pre šálku, ale noha sa mi zamotala v galoši a spadla som.
„Poď mi pomôcť,“ objala som Adlera okolo krku a spolu sme vstávali. „Au, aký si zarastený!“
Adler siahol do náprsného vrecka a vytiahol striebornú tabatierku. Stlačil jej bočnú stenu, veko odskočilo a ukázali sa pekne naukladané cigary značky La Flor de Cano. Mlčal, zaklapol veko a cigary vložil späť do vrecka.
Odišla som do spálne a chvíľu som sa hrabala v skrini. Ako štrnásťročná som cvičila džudo a mala som tam niekde uložené kimono. Natiahla som si nohavice, a kabátik som si previazala dvojitým uzlom. Vrátila som sa a sadla som si k doktorovi. Kimono sa dosť pootvorilo. „Je mi trochu malé to kimono, ale mám ho rada.“ „Hlavne, že sa v ňom dobre cítiš,“ povedal Adler.
„Dáš si ešte čaj?“
„Áno, s trochou koňaku. Spravím si grog.“
„Mám jamajský rum.“
„Dobre.“
Adler si však nenalial rum do čaju, ale vypil ho z pohára a znovu si nalial. Šálka zostala nedotknutá. Vytiahol zápalky a položil ich na stolík. Zdvihol šálku čaju, povedal, že je horúci, vypil rum a nalial si ďalší pohárik. Ten som mu vzala a vyliala na zem. „Ty nie si žiadna hostiteľka. Čaj nechcem!“ Zobral fľašu a krátko si odpil.
„Adler!“ povedala som.
„Geneticky kód nezrušíš. Je tu chaos. Pochop, maličká, ide o splašenie génov!“
Výstrih kimona má tvar V, hľadela som do jeho dolnej časti a pozorovala malú tmavú bodku. Priložila som tam prst a rýchlo pozrela na Adlera. „Materské znamienko,“ povedal, vyzrel von oknom a vytiahol tabatierku. Vybral jednu cigaru, vložil do úst a pohrkal zápalkami. Potom položil cigaru na stôl.
Oči mi blúdili z predmetu na predmet, od nožničiek k hodinkám, od farieb k telefónu.
„Nemienim s ničím balansovať,“ povedal Adler.
Vybehla som do kúpeľne a rozplakala som sa. V noci snežilo a na okennom ráme bolo dosť snehu. Otvorila som okienko, nabrala sneh a vyšúchala som si tvár. Zvyšok snehu som si nasypala na hlavu a vrátila som sa k Adlerovi. Počúval džez, na zemi boli porozhadzované platne. Sedel v kresle a začudovane sa pozeral. Po čele a po lícach mi stekali pramienky roztopeného snehu, ruky mi viseli pozdĺž tela, stála som, platňa sa vrtela naprázdno.
Adler pristúpil ku mne a zdvihol ma. Bol to mocný chlap. Tvár si pritúlil k mojej a nevadilo mi jeho strnisko. Mala som pocit, že som v kabíne výťahu. Zacítila som chuť tabaku a tiež mi to nevadilo.
Keď odchádzal, z vešiaka vzal klobúk a nasadil si ho trochu viac do očí. Predtým, ako zavrel dvere, povedal: „Trochu som ťa zdržal.“
„Doženiem to,“ povedala som.
Zo spálne sa ozvalo cvaknutie, vbehla som dnu a rukou pribrzdila kotúč. Zostávalo previnúť pásku a prejsť k písaciemu stroju.
Sadla som si na okraj postele, zdvihla pohodenú flautu a rozložila na malé strieborné diely.
Puzdro bolo otvorené. Jamky v mäkkom tmavomodrom zamate zodpovedali počtu kovových rúrok.
Pomaly som ich tam vkladala a zavrela puzdro.

1983-1994