HAVRILLA.NET

Titulky prechádzajú do obrazu, hudba pokračuje. Muž telefonuje, stojí so slúchadlom v ruke, čosi odpovedá. Nakoľko hudba beží stále ďalej, vidíme, ale nepočujeme telefonujúceho muža. Na obraze sa objavia titulky PREZIDENTSKÝ PALÁC, 1940.
Muž zloží slúchadlo, obíde stôl, prejde k barokovým dverám a zaklope. Otvorí dvere.
„Môžem?“
Za veľkým stolom sedí sústredený muž, prezident. Píše, súhlasne kývne rukou a dopisuje riadok. Vzhliadne na svojho tajomníka.
Tajomník: „Pán prezident, volal ríšsky veľvyslanec. Zaujímavá správa. Führer navštívi Petržalku. Dnes poobede. Pán veľvyslanec nám naznačuje, že vaše prípadné stretnutie by bolo možné dnes poobede na rakúskom území. Záleží na vás, pán prezident, ako sa rozhodnete.“
Prezident nesúhlasne pokrúti hlavou:
„To je smiešne. S kancelárom, prirodzene, mám o čom hovoriť. Ale ja nie som súkromná osoba, ani Hitlerov obdivovateľ. Ak má Hitler záujem a čas, nech príde sem.“ Pauza. „Mám dosť práce. Dnes tu budem dlho.“ Pauza. „Zoberte si auto a skúste to zariadiť. Ale žiaden nátlak. Zdvorilo a… Trúfate si“?
„Skúsim. Ak bude príležitosť.“
"Zoberte si môj mercedes. Ak si vás všimne, tlmočte mu moje pozvanie.“
„Aký okruh tém chcete prerokovať, pán prezident?“
„Niečo vymyslite.“
S prezidentom sa už v tomto príbehu viac nestretneme. Prezidentov tajomník, muž stredných rokov, elegantne oblečený v tmavom prúžkovanom obleku s vlasmi vyčesanými dozadu, sedí za volantom čiernej limuzíny a po-maly vychádza z prezidentského sídla. Vedľa neho sedí sympatická mladá žena, asi tridsaťročná, kolegyňa z prezidentskej kancelárie. Cestou od prezidenta ju tajomník pozval na túto delikátnu misiu. „Vieš lepšie po nemecky. Skús urobiť dojem,“ povedal jej na chodbe úradu.

Slnečné jesenné odpoludnie. „Rada sa preveziem. A hlavne na druhú stranu. Chcem vidieť Dunaj.“
Limuzína prechádza popri budove Hlavnej pošty. Z brány vychádza modrý poštársky voz, ťahaný koňom. Tajomník pribrzdí a zastaví. Voz prejde, objaví sa mladé dievča v stredne dlhej tenisovej sukni a s tenisovou raketou v ruke. Vek - 22. Pozrie k autu, pohľady dvoch žien sa stretnú. Úradníčka veľmi rýchlo otvára okienko a nadšene zamáva: „Zuzka, Zuzička, nastúp k nám.“ Nadšene zamáva. Zuzka zamáva a usmeje sa. Na lícach sa jej objavia dve rozkošné jamky. „Zoberieme ju?" nadšene sa opytuje šoféra. Tajomník sa vykloni z okna: „A viete po nemecky, slečna?“ „Hm.“ „Tak nastupovať.“
Ženy sa trochu vzrušene rozprávajú. Úradníčka Vierka vysvetľuje svojej priateľke cieľ a účel cesty. Zuzka je prekvapená, ale je to inteligentná a pritom prekvapujúco jednoduchá žena a súhlasí.
Príbeh treba popohnať dopredu. Toto je len filmová poviedka a mala by byť čo najstručnejšia. Aj taká bude. Krátka, jasná ako nebo vo veternom počasí a tvrdá ako diamant. Je rok 1994 a nikto nemá čas na dlhé state.
Limuzína urobí malý oblúk a zastane pri skupinke nemeckých dôstojníkov. Skupinka stojí na brehu Dunaja, v priestore medzi kaviarňou Au Café a veľkým prízemným domom so sedlovou strechou.
V strede skupinky dôstojníkov a diplomatov stojí muž s charakteristickou ofinou, v rukách drží poľný ďalekohľad a pozoruje bratislavský breh, sochu M. R. Štefánika a pylón s bronzovým levom. Energicky zloží ďalekohľad a podá ho adjutantovi. Bez toho, žeby ukázal prstom, rázne povie: „Die Katze muss herunter!“ (Tá mačka musí ísť dole!) Dvaja dôstojníci sa krátko stroho po vojensky zasmejú.
Vodca sa baví, po chvíľke si všimne trojicu pri limuzíne, vlajku so slovenskou bielo-modro-červenou zástavou. Prejde ku skupinke, tajomník prezidenta vyjde naproti a niekoľkými vetami tlmočí prezidentovo pozvanie. Hitler rozhodí rukami.
„Môj čas je vypočítaný na minúty. O ôsmej musím už byť vo Viedni a o pol deviatej ma očakáva mlaď na Kaiser Platze.“
Zuzka stojí pri aute, hľadí na Dunaj, vietor sa pohráva s jej svetlými vlasmi a šatkou prehodenou okolo krku. Podíde k nej. Ich pohľady sa stretnú.
Toto je asi najdôležitejší moment filmu. Bledomodré, takmer detské oči hľadia do tmavých očí muža. Čosi sa mení. To sa občas stáva. Malý, nepatrný obrat. Pár ľudí si to všimne. Vierka pozoruje dvojicu.
„Vy patríte spolu?“ spýta sa Hitler. Zuzka placho kývne a pozerá sa na Hitlera.
Vierka peknou nemčinou pozýva Hitlera na návštevu Bratislavy. Opakuje pozvanie prezidenta, potom náhle improvizuje a povie čosi o bratislavských viechach, výbornom víne a cigánskej hudbe. „Je to len desať minút cesty. Oddýchnete si.“
Hitler sa rozhoduje. Obráti sa k svojim dôstojníkom a dáva im inštrukcie. Nasadá do slovenského auta na zadné sedadlo. Vpredu sedí tajomník a Vierka, vzadu Hitler a Zuzka. „O ôsmej musím byť vo Viedni,“ povie šoférovi. Zoberie do ruky drevenú tenisovú raketu a nenútene konverzuje so Zuzkou. Je vážny a pozoruje tvár dievčaťa. Tenisovou raketou si občas pobúcha po dlani ľavej ruky.
Auto zastane pred vinárňou 44 na Vysokej ulici. Všetci vystúpia. Tajomník a Vierka pochopia situáciu, zdvorilo sa ospravedlnia a odídu. Dvojica vchádza do vinárne.
Personál nedá najavo nijaké prekvapenie. Dvojica si sadá k malému stolíku, pri stolíkoch sedí len zopár štamgastov. Znie cimbal a znie clivota pusty. Primáš ihneď prichádza k mužovi s ofinou a malými fúzikmi, mužovi, ktorého si nemožno s nikým pomýliť. Zahrá pár srdečných taktov a pripája sa k cimbalu. Na stole horí sviečka, na svetlom ľanovom obruse v sklenenej nádobe sa perlí biele víno. Muž i žena si štrngnú a trochu odpijú. Pijú veľmi striedmo. Tvár muža nadobúda pevné a isté črty. Nie je to žiaden Charlie Chaplin. Rozpráva o akvarelových farbách, holandských štetcoch a ručnom papieri z Weimaru. Hovorí o svojom obdive k vysokým štítom a orlom. „Kedysi som chcel liezť na Mont Blanc, ale sám a bez lana.“ „To je také ťažké uskutočniť?" spýta sa Zuzka. Primáš hrá tango „Nesmúť za mnou“. Podíde k stolíku a úctivo sa opytuje na zvláštne želanie.
„Len hrajte podľa vášho,“ kývne Hitler a obráti sa k Zuzke: „Títo ľudia sú korením Európy. Len hrajte, stále hrajte,“ a rukami napodobní hru na husle.
Toto je hlavná sekvencia filmu. Cimbal, zvuky huslí, trochu vína a prívetivosť vinárne. Pri stolíku sedí len muž a žena. Nie je tam nič iné.
Sekvencia má dĺžku asi desať minút a je treba napísať dialóg. A dobrý dialóg. To však je vecou scenára. Čas tlačí a poviedku musíme popohnať ďalej.
Dvojica vychádza z vinárne a nastupuje do čakajúceho auta. Hitler hovorí o peknom dni a o povinnostiach, ktoré stoja pred ním. Auto vycúva.
Auto prechádza dole Mariánskou ulicou krížom cez Špitálsku na Rajskú ulicu. Trojica v aute mlčí. Hitler si zrazu zanôti pár taktov z „Nesmúť za mnou“. Šofér je distingvovaný a vážny, ale Zuzka sa rozosmeje. „Mám doma túto platňu. A mám jeden nápad, ak dovolíte, pán kancelár. Poďme si ju na rozlúčku vypočuť ku mne.“
Zuzka ešte vysvetlí, že vila jej rodičov je na ceste k mostu cez Dunaj, na Továrenskej ulici. Jej otec je členom predstavenstva blízkej fabriky. V týchto dňoch sú rodičia na dovolenke vo Švajčiarsku.
Auto zastaví v úzkej ulici pred vilou z červených tehál. Pred vilou je parčík, z malej fontány strieka voda.
Trojica vystúpi z auta a Zuzka pozýva ďalej. Tajomník však namietne, že auto nemôže nechať prázdne a že počká. „Bude to len chvíľka,“ povie Zuzka. Vchádzajú do vily. Tajomník zostáva pri aute, ulica je takmer prázdna, nastáva večer.
Vnútro vily. Veľké skriňové rádio, v jeho vrchnej odklopenej stene elektrický gramofón. Zuzka najprv vyberá z plechovej škatuľky novú ihlu a nasadzuje ju do prenosky. Prehŕňa sa v platniach so skladbami G. Dusíka, vyberie hocičo a zapne gramofón. Izba je plná bytových rastlín, napríklad fikusy, citrónovníky a iné. Znie pekné Dusíkové tango. Ťažko tomu uveriť, ale Hitler je dojatý. To, čo cíti k tomuto dievčaťu, je viac ako sympatia. Podíde k dievčaťu, jednou rukou ju objíme okolo pásu a urobia prvé tanečné kroky. Vidíme pekné, plnoštíhle dievča a muža, ktorý tancuje elegantne a isto. Jeho držanie tela, ofina a fúziky nadobúdajú zvláštnu eleganciu. Kamera sníma príťažlivú tvár. Možno je to len krátka chvíľa, ale je tu. Vidíme prostého a elegantného muža.
Ich tváre sú blízko. A ich pery veľmi blízko. Zuzke akoby sa trochu zakrútila hlava. Povie po slovensky: „Som rada, že som s -tebou:“ Hitler, lebo to je Hitler, povie po nemecky: „Chcem tu zostať.“ Zuzka si mu položí hlavu na plece.
„Pán kancelár…,“ (hovorí po slovensky).
„Zuzka, nemusíš nič hovoriť.“ (Suska, du sollst nichts zu sagen.)
Kamera sníma len otáčajúcu sa platňu zn. „Electrola“. Dialóg síce nemá parametre Shakespearových dialógov, ale možno je tam vzlyk srdca, vzlyk, ktorý zostáva navždy.
Z vily vychádza muž a drží za ruku rozochveté dievča. Aktéri nastupujú mlčky do auta. Auto sa pomaly rozbieha. Pri stúpaní na most dievča otvorí dlaň, ukazovákom a palcom zoberie malú plechovú škatuľku s gramofónovými ihlami a pohrká ňou. Hitler sa obzrie, dievča mu podáva škatuľku bez slov. Hitler si ju vezme, pokúša sa v tme prečítať nápis, potom len pohrká so škatuľkou a vloží si ju do vrecka. Pozerá na dievča.
Potom obráti hlavu a zahľadí sa sústredene pred seba. Auto prechádza cez most, je takmer tma a svietia už lampy. Mihá sa konštrukcia mosta, na Dunaji sa odrážajú desiatky svetiel.
V aute už nikto neprehovorí. Nasleduje pár záberov z vojny. Telá vojakov na zasnežených ruských stepiach. Tanky útočia. Ponorka vypúšťa torpédo. Dobytie Berlína. Rock and roll v päťdesiatych. Žena s vysávačom. Výstava modernistických diel v Paríži. Pristátie na Mesiaci. Medvedík Panda v ZOO. Vlny Tichého oceánu.
Nabiehajú titulky, ľudia v kine vstávajú, obliekajú sa. A to už je na určitý, nie dlhý čas (aj vďaka umeniu) opäť realita.
Dialógy v slovenčine a nemčine s prekladom s titulkami.

1994