HAVRILLA.NET

Wynton Marsalis povedal, že sóla majú byť krátke. Bol to odkaz pre väčšinu jazzmanov. J. L. Borges na otázku čo radí mladým spisovateľom povedal: „Píšte len vtedy, keď nemôžte nepísať.“ A Picasso: „Keď nemám modrú, zoberiem červenú.“
A teraz sa poviedka napíše sama:

SKLENÍK

K Jurajovi prišiel na návštevu jeho dlhoročný priateľ, kedysi talentovaný sochár, no dnes už len starnúci muž, známy v Bratislave ako somrák v bufetoch pod Michalskou bránou.
Juraj mu ponúkol nejaké jedlo (uhorskú salámu nakrájanú na tenké plátky s chlebom a malými uhorkami) a previedol ho po dome. Ukázal mu aj nový skleník, v ktorom už bujneli tropické rastliny. Väčšinu z týchto rastlín si doniesol z Kanárskych ostrovov a zo Španielska. Pestovanie rastlín bolo jeho hobby.
Somrák Vlado sa spýtal, či by mohol prenocovať v skleníku. „Vonku je už trochu chladno,“ rozpačito pripomenul. „Prečo nie,“ odvetil Juraj „môžeš sa natiahnuť tam vzadu, na tej kanapi.“
Po niekoľkých dňoch sa Juraj spýtal Táni, či sa tu Vlado znovu neukázal. Táňa práve varila polievku a od sporáku zvolala: „Ale spával tu, myslím, že je v skleníku.“ Obaja sa išli pozrieť do skleníka. „Nie je tu,“ povedala Táňa. Juraj si prezeral akýsi veľký rododendrón, ešte prebehol očami po rastlinách a zopakoval: „Nie je tu.“ Už odchádzali, keď si Juraj všimol vzadu v kúte akúsi hubu.
„Tá pleseň tam nebola,“ povedal. „To je nejaká huba,“ povedala Táňa. Ponáhľala sa k sporáku, aby mohla dokončiť večeru.
Keď zaspávali, zrazu si Juraj na posteli sadol a v tme spálničky zvolal: „Huba? Huba, hovoríš?“
„Kľudne spi,“ ozvala sa z polospánku Táňa ospanlivo. „Už som ju vyšpricovala.“
V miestnosti zavládlo na niekoľko dlhých sekúnd ticho. Nikto sa nedozvie, ako príbeh pokračuje.
Len huba vie:
„Pochúťka, pochúťka,“ volajú ryby.
„Môžeš so mnou plávať,“ duní Dunaj.
„Vítam ťa,“ rečie oceán.

1998