HAVRILLA.NET

Zastavil som sa v Rolo Café, lebo som dostal chuť na Krušovickú dvanástku. Bolo tam dosť nafajčené, ako to už neskoro večer v takýchto podozrivých podnikoch býva. Bola tam aj dosť nahlas pustená televízna obrazovka.
Pri stolíku diskutovali nejakí muži a preberali tie mladé dievčatá, ktoré za posledné týždne boli pripravené o život v blízkom okolí. Jeden muž povedal, že to už je spolu dvadsaťsedem obetí a všetko bodnou ranou. Prešiel som radšej trochu ďalej, chcel som si sadnúť k voľnému stolíku, ale aj tu bolo počuť rozprávanie o nebezpečí na Štefánikovej. „Ten človek musí byť mentálne retardovaný.“ „Nó, takto ti poviem,“ ozval sa druhý hlas, „to by som nepovedal.“
Presunul som sa k baru, dal som si jedno malé Krušovické a pomalými dúškami som ho aj vypil. Premýšľal som o tom, ako ľudia radi nadsadzujú a zveličujú. V posledných správach uvádzali sedemnásť obetí. Vyšiel som von.
Začalo nepríjemne mrholiť a na chvíľku som vkĺzol do výklenku neďalekého holičstva. Vyhrnul som si golier na kabáte a ruky som vopchal do vrecák. Pravou rukou som nahmatal rukoväť. „Nemám rád mystifikácie a nepárne čísla,“ povedal som si polohlasom.
Nestál som veľmi dlho. Na asfalte sa ozvalo klopkanie ženských opätkov. Niekto sa približoval. Vytiahol som ruku z vrecka a stlačil západku. Lesklá čepeľ sa nehlučne otvorila. Vykročil som. Bol som prekvapený, pretože som hľadel do veľmi peknej bledej tváre, ktorú osvetľovala len pouličná lampa. Tá tvár zaznamenala už len jedno slovo. „Osemnásť,“ povedal som.

„Osemnásť“ znamenalo odhad jej veku. Dievča hľadelo do mojich očí, priblížilo sa celkom k mojej tvári, telo na telo, a zacítil som jeho horúci dych. Potom sa nám pery automaticky spojili. Pravou rukou som uzavrel nôž. Čepeľ sklapla, vzdychla, asi od nemilého prekvapenia. Posunkom som dievčaťu naznačil, že bývam o niekoľko brán vyššie, vsunul som ruku pod jej ruku, aby sa nebála v tejto tme a pokročilom nočnom čase a pomaly som ju odviedol do môjho malého, ale útulného bytu na siedmom poschodí s výhľadom na celú Bratislavu. Nočné svetlá pekne žiarili. Z rádia sa linuli melódie ako napr. „What Is The Thing Call Love“ a podobné. Dievča zdvihlo ruku a pozrelo sa na malé hodinky. Bol to sympatický signál, aby som zbytočne nezdržiaval. „Noc má minút nadostač,“ povedal som.
Nad ránom som na chvíľku zaspal. Keď som otvoril oči, na stolíku som si všimol biely papier s krátkym textom. „Zaľúbila som sa a to veľmi. Nevedela som, že sa to dá. Tvoja Lulu.“
Tiež som pocítil akési zvláštne, snové rozochvenie. Bola to láska? Ak áno, môj život tým nadobudne celkom nové parametre. Ale kde ju nájdem?, na chvíľku som spanikáril.
Z kuchyne sa ozval štrngot porcelánu. Potom vošla Lulu aj s podnosom a dvomi šálkami dymiacej kávy. Na sebe mala len tie malé hodinky. Bola rozkošná, mrška.
„Prepáč, nenašla som cukor,“ povedala.
„Cukor netreba,“ povedal som trochu priškrtene a pozorujúc dym z dvoch šálok, kývol som k posteli. „Ja som tvoj cukor,“ povedala. „A ja som tvoja káva,“ elegantne som doplnil. Ráno bolo ešte chladné a tmavé. Nebolo treba zatiahnuť rolety.

2007