HAVRILLA.NET

NÁVRAT.
Astronaut vo vesmírnej lodi sa vracia na Zem. Je sám a míňajú sa mu potraviny. Žiada palubný počítač, aby mu oznámil stav potravín. Počítač odpovedá, že úsporne, s minimálnymi dávkami, je možné prežiť ešte desať dní.
Navrhni riešenie, nariaďuje astronaut.
Počítač dlho váha, ale potom rýchle a presne navrhne: „Sme pred cieľom. Zem je pred nami na 62 dní cesty. Potrebuješ 2 kg mäsa.“
„Dokonči.“
„Odrež si ľavú ruku, urob 60 dávok a pomaly jedz.“
Astronaut privolá osobného robota, vysvetlí mu problém a úlohu. Prejdú do operačnej sály, kde mu robot bezchybne amputuje ruku a ošetrí ranu. Po desiatich najhorších dňoch a bezsenných nociach je rana zahojená.
Medzitým robot upravil ruku do formy pasty a uložil do mrazničky. Človek každý deň zje jednu dávku. Blíži sa Zem.
Na letisku je veľké uvítanie, astronaut odovzdáva dôležité posolstvo, úlohu a výsledok misie. Prezident sa ho spýta: „Kde máš ruku?“
„Zjedol som ju.“ A vysvetlí stručne posledných 60 dní.
Prezident je zarazený a pobúrený:
„Bude súd!“
Zasadá Európsky tribunál. Obhajoba dôvodí, že v podstate sa nejedná o kanibalizmus, pretože človek nikoho nezabil, nejedol cudziu ruku, ale vlastnú. Ďalej argumentuje: „Zjedol časť svojho tela, aby mohol zachrániť väčšiu hodnotu - celé telo.“
Súd súhlasí, avšak, súdi takto: „Nie je dôležité, či ide, alebo nejde o odporný kanibalizmus. Je tu však precedens, ktorý by mohol nájsť nasledovníkov - požívanie mäsa.“
Na Zemi už najmenej sto rokov sa požíva výhradne rastlinná potrava. Nie vegetariánstvo, ale vegánstvo. Jesť mäso, zabíjať zvieratá, to považuje každý za čosi vrcholne odporné.
Súd rozhoduje prísne. Za požitie mäsa vylúčenie zo spoločnosti.
Človek (menom Plást) sa podriaďuje rozsudku. Rozhodne sa odísť na malý ostrov v Karibskom mori a berie si so sebou len palubný počítač zo svojej lode, osobné veci, mrazničku, nádoby. Vychádza z lode a počuje za sebou váhavé kroky. „Pane,“ nesmelo sa ozve robot. Plást naň pozrie a ich pohľady sa stretnú. „Strávil som s tebou stovky dní a nocí. Zober ma so sebou.“
„Buď zlorečený!“ odpovedá Plást. Robot musí poslúchnuť. Skratuje svoje elektronické obvody a bezmocne sa skláti na zem.

OSTROV.
Na ostrove Plást usilovne pracuje. S počítačom hľadá riešenia v génovom inžinierstve. Nekomunikuje so svetom, len občas dostáva leteckou poštou listy. Píše mu päťročné dievčatko jednoduché listy a kreslí veselé obrázky. Píše mu: „Nebuď smutný!“
Po mnohých rokoch Plást nájde riešenie. Pomocou akupunktúry, presným radením bodov na pravej ruke je možné vyvolať symetrickú génovú reakciu. Dáva počítaču jedinú otázku: „Bude to bezbolestné?“
Odpoveď prichádza po dvoch rokoch. Počítač zaručuje bezbolestnosť. Plást vezme do zubov dlhú ihlicu a dotýka sa v stanovenom poradí bodov na pravej ruke. Trpezlivo čaká a pozoruje. Otvorí zapečatenú mrazničku, v ktorej skladuje výkaly a moč, hmotnosť svojej pôvodnej ruky. Pozoruje stále let vtákov a postupne je výkaly.
Asi za mesiac mu ruka dorastie. Je symetrická, bezchybná, v tom istom veku ako pravá ruka.
Plást sa vracia do Európy.
Staručký prezident sa ho spytuje:
„Odkiaľ máš ruku?“
„Sedem bodov,“ odpovedá Plást.
„To je všetko?“ spýta sa prezident.
„Jedol som výkaly a pil moč.“
Prezident premýšľa a napokon povie:
„Zase musí byť súd.“

SÚDNY TRIBUNÁL – ŽENEVA.
Na súde všetko vrie. Prokurátor obviňuje Plásta z opakovaného zločinu kanibalstva. Sudca váha. Senát žiada najprísnejší trest. Rada starších sympatizuje s Plástom a ešte pred vynesením rozsudku prichádza správa z Nórska o udelení Nobelovej ceny za genetiku.

BYT SUDCU.
Je večer. Za sudcom prichádza jeho dcéra. Je to mladé dievča, veľmi pekná šestnástka. Prosí otca: „Osloboď Plásta. Nenaťahuj to. Ja to už neznesiem.“
„Nevedel som, že ho ľúbiš,“ odpovedá otec.
„Ach ocko, ty si vždy všimneš dôležité veci ako posledný. Osamelosť priťahuje. Písala som mu pri každom splne.“

NA DRUHÝ DEŇ.
Súdnu sieň náhle zaplaví jas veľkej intenzity a všetci počujú mäkký a tichý hlas: „Tento človek je nevinný. Napravil svoj zlý čin. Je to muž - poctivec. Zahrňte ho darmi.“
Všetci jasajú.
Súd je rozhodnutý. Okolo Plásta sa tlačia ľudia a gratulujú mu. Plást schádza po mohutnom schodišti, usmieva sa a mlčky nezúčastnene prikyvuje.
Pristupuje k nemu sudca, blahoželá mu a povie mu, že jeho dcéra ho miluje a že to bola ona, čo mu bola písala. Má veľký talent a chce sa stať maliarkou. Napokon pozrie priamo na Plásta a navrhne mu:
„Neodporoval by som, keby sa stala vašou ženou.“
Plást je prekvapený, trochu zneistie a odpovedá: „Mám len stoštyridsaťšesť rokov. Som ešte mladý, dosť nestály… Necítim sa zrelý. A potom - zvykol som si už na samotu.“
Kráča k nábrežiu ku svojej jachte. Prejde po dlhom pontóne medzi loďkami a vstúpi na palubu. Odchádza na ostrov. Na nábreží mu kývajú ľudia na rozlúčku. Medzi davom sa prediera mladé dievča. Dostane sa až k pontónu. Jachta je už päť metrov od brehu.
„Idem s tebou!“ zakričí.
Plást pokrčí plecami a zavolá: „Naskoč!“ Dievča prebehne pontón a dlhým skokom sa ocitá na jachte. Plást má na hlave bielu kapitánsku čiapku, podáva rukú dievčaťu a schádzajú dole, do kajuty.
Zapadá slnko. Jachta pomaly a dôstojne odpláva z javiska. 144 000 - členný zbor nadšene spieva ústrednú melódiu opery. Opona padá.

Libreto i hudobný námet V. H. 1989